Články a názory

Lubomír Macháň - sochár, maliar - narodený 1952... takto stroho som opísal encyklopedické dáta tohto významného európskeho sochára.

Dátum narodenia ma zastavil na úvahe, čo je podstatné v živote umelca, - tvorcu nových ľudských dimenzií.

Dátum narodenia, ktorý určí jeho zaradenie do určitej epochy spoločnosti - so svojim dianím, turbulenciami, premenami, - alebo je to dielo, - odraz sveta determinované týmito metamorfózami, pretavené do večnosti myslením, úvahou svojho tvorcu....

V našom stredoeurópskom priestore nás naučili hľadie na tvorbu súputníkov kritickými očami.

Akoby po Feidiasovi, Rodinovi - nemohlo vzniknú už nič tak dokonalé, inšpirujúce.

Nič, čo by zatriaslo podstatou nášho bytia...

Staviam sa do opozície ku tomuto zaužívanému modelu.

Tvorca Macháč ma dokázal zasiahnuť, konfrontovať moju skúsenosť s jeho tvorivým výsledkom.

Vystihnúť duševný rozmer človeka dravo žijúceho ako to spravil v bronze „Džordžiho Stejskala“ .

Jedno z diel aj keď menšie rozmerom, ale obrovské svojou výpovednou hodnotou.

Na relatívne malom kúsku rozpovedal jeho život a nápis pod bronzom

„Malíř J. Stejskal“ - iba určí kto, - tak ako číslo domu - určí dom, - ale nerozpovie jeho príbeh...

Macháčovi sa to podarilo.

Rozpovedal Stejskalov príbeh.

Zv흻azil v tomto ťahu nad večnosťou a ďakujme všetci - je v tom kus nádeje pre všetkých, o večne živom umení....

Medzi našim minulým a predchádzajúcim stretnutím uplynulo ... desiatky rokov.

Ani som sa ho nepýtal, ako žije, čo robí.

Jeho spomienky na polici životom nabitého ateliéru mi povedali všetko.

O jeho láskach, filozofii, umení i umelcoch, ktorých sme spolu poznali.

Priateľským objatím sme sa lúčili nad šumiacou Prahou.

Auto sa ticho rozbehlo diaľničným smerom a mne okrem mávajúceho priateľa v spätnom zrkadle zostal v duši obraz hovoriacich búst na bielej polici jeho ateliéru.