Články a názory

Stretnúť v živote dobrého priateľa je požehnaním.

Keď som ešte ako malý spieval na chóruse s oduševnením odpozeraným od rodičov, netušil som, že chlapček v bielych punčocháčoch, ktorý sedel za organom, podložený notami, aby dosiahol na klaviatúru ma bude viacej – menej sprevádzať po celý život. Tak ako v detstve nás spojil spev a jeho perfektná hra na organ, tak neskôr v profesionálnom živote, ma veľakrát doprevádzal na koncertoch.

Nebol to klasický klavírny sprievod, bol to súzvuk nielen dvoch profíkov, ale aj vzájomná empatia posúvala hranice spolupráce do rozmeru úžasného zážitku hudobného, duševného, na konci ktorého bol vždy  aplauz spokojných poslucháčov.

Spolu sme dávali radosť a potešenie.

Za koncertmi sme cestovali niekedy stovky kilometrov do Rakúska, Nemecka, Švajčiarska, boli sme hosťami tzv. „ťažkých milionárov“, ktorí ocenili to, čo úchytkom počuli na Slovensku a pozývali nás do svojich luxusných rezidencií, aby sa pochválili nami - pred svojimi priateľmi.

Práve v týchto mimoriadne náročných podmienkach s novými číslami, v cudzom jazyku po stovkách kilometrov  som počul jeho ukľudňujúce priateľské slová. „Janči, nič sa neboj, len ma počúvaj...“. A naozaj, -  jeho klavírna predohra, vnútorná istota... -  so mňa v okamihu spravili hrdinu a „miláčika publika“.

 Klaňali sme po koncerte a v hlbokom predklone na javisku, či v sále mi šepol počas potlesku. „No vidíš, čo som Ti vravel?...“.

Moja, skoro dvadsaťročná neprítomnosť na Slovensku, nás nerozdelila. Pri plánovaní každého ťažkého a náročného vystúpenia patril prvý ponukový telefonát pánu klaviristovi Jozefovi Malíkovi.

Nikdy hudobne nepodrazil, vždy bol  férový a jeho priateľstvo bolo istotou nielen mojou, ale aj kolegov Petra, Mira Dvorských, Babjaka, Rybárskej a mohol by som menovať celú generáciu našich špičkových operných sólistov, ktorých on osobne pripravoval na vystúpenia a spevácku kariéru.

Jozef, -  Jožko Malík.         

Dnes ráno som sa dozvedel, že odišiel!  

Vzal zo sebou aj naše úspechy a celoživotné priateľstvo. 

Osud zrušil  jeho meno z našich plagátov...

Hanbil som sa mu dávať komplimenty, len som vždy s úsmevom poznamenal  máš ruky, ako chirurg operujúci mozog...

Jožko, si ...    teda -  bol si, jeden geniálny umelec a ďakujem Ti, ako jeden z Tvojich najstarších priateľov a kolegov, že som mal to životné šťastie pracovať s Tebou.

                                                                                              Tvoj celoživotný priateľ  Janko.